AKO SOM ŠLA CHVÁLIŤ PÁNA

            Bol príjemný jesenný deň, ako stvorený na prechádzku prírodou. Ja som chcela zároveň spojiť túto prechádzku s osobnou modlitbou. Rozhodla som sa modliť Otčenáš, avšak nie tak, ako sme zvyknutí, ale pomaly, uvažujúc nad jednotlivými veršami, vkladajúc doň vlastné modlitby.
            Začala som. Slniečko krásne presvitalo cez mraky, a ja som sa brodila farebným lístím napadaným zo stromov, obdivujúc šípky a trnky popri ceste. To k mojej modlitbe vytváralo správnu kulisu. Ale pozor! Moja modlitba je v ohrození. Zbadala som, že sa ku mne blíži moja kamarátka s kočíkom. To bude fuška. Žiarlila som totiž na ňu. Dlho bola slobodná, podobne ako ja, ale nedávno sa vydala a teraz má dieťa. Povedala som Bohu: „Prosím, pomôž mi, odovzdávam ti toto stretnutie!“
            Kamarátka zrejme pochopila, že moje stretnutie s ňou nie je ľahké. Asi aj preto viedla rozhovor smerom k nášmu detstvu, k spoločným zážitkom. Dobre sme sa zasmiali a nakoniec som sa potešila blízkosťou jej bábätka, ktoré mi na chvíľu vložila do náručia. Keď sme sa rozlúčili, poďakovala som Bohu za túto peknú chvíľu i za jeho prítomnosť, ktorú som v tomto stretnutí zakúsila.
            Pokračovala som ďalej. Keď som rozjímala nad slovami „príď kráľovstvo tvoje“, prosila som o pokoj v našich vzťahoch, predovšetkým o pokoj v rodine, ktorý tam často chýba. A zrazu, presne v momente prosby o pokoj v rodine, som z výšky zazrela svojho švagra, ako zhrabúva pred domom lístie. On ma nemohol vidieť. Priznávam, až tak veľmi ho nemusím. A ani on mňa. Patrilo by sa mi však aspoň ho pozdraviť. Zvažovala som. Najradšej by som pokračovala ďalej. Nechcem sa nechať v modlitbe rušiť. Nedalo mi to však. Veď to asi nie je náhoda, že som ho zazrela práve teraz.
            Zišla som dole k nemu. Povedala som mu, že som ho zazrela z diaľky a chcela som ho iba pozdraviť. Prežili sme to obaja. To stretnutie nebolo nejaké extra vrúcne, ale bola som rada, že som pred ním neutiekla.
            Pokračovala som ďalej. Vnímala som, ako mi Boh cez modlitbu ukazuje moje slabosti a hriechy. Takto som to predsa pôvodne nechcela! Skôr som mala v pláne prejaviť Bohu za všetko vďačnosť a cez krásnu prírodu vnímať jeho veľkosť, nádheru, svätosť. Nadýchať sa trochu pokoja. Duch Svätý však vanie, ako chce, a my mu môžeme iba nastaviť svoje plachty!
            Keď som prechádzala cez park, zrazu som videla, ako ma z diaľky zdraví jeden zhrbený deduško z kostola. Niečo na mňa volal a tak som sa trochu neochotne pohla smerom k nemu. Opäť niekto ďalší, kto ma vyrušil. Bol optimisticky naladený a keď začal rozprávať o svojich rokoch mladosti, pomyslela som si, že snáď to nebude trvať dlho. Zároveň som si uvedomila, že hoci tvárou som obrátená k nemu a slušne vediem dialóg, celé telo mám otočené smerom akoby som už chcela ísť.
            Zarezonoval vo mne text evanjelia o obete chudobnej vdovy, ktorá dala všetko. Vedela som, že sa bude zajtra čítať v rámci liturgických čítaní. Už som si ho vzorne stihla naštudovať. Opäť rozpor. Vdova dala všetko, a ja nedokážem ani byť plne prítomná pri tomto rozhovore. A tak som sa, poslušná Božiemu hlasu, ktorý ku mne nečakane „prehovoril“, celým telom obrátila k deduškovi. A hoci starí ľudia, keď začnú rozprávať, neradi rýchlo končia, tento deduško mi o chvíľku poprial veľa, veľa zdravia a pekný slnečný deň a krivkal ďalej.
            Je to zaujímavé, ako Pán Boh vedie našu modlitbu. Často nás rád vyruší, zjaví nám nepríjemnú pravdu o sebe, učí nás načúvať svojmu hlasu. Ja som nakoniec mala zo svojho domodleného Otčenáša veľmi dobrý pocit. Radosť z toho, že som v sebe nezabila Boží hlas, ale reagovala naň  - hoci so všetkou svojou krehkou ľudskosťou. Tá ale ku mne patrí.

                                                                                                                                  Majka